Na východ od…

Popukaná vrstva asfaltu pretínala les od západu na východ, ako nezahojená jazva na zelenej tvári prírody. Posledné polia s lánmi obilia končili v údolí, ďaleko na západe. Pár kilometrov pred okrajom lesa ich vystriedali pastviny. Za nimi, na úpätí hôr sa týčila hradba z ihličnanov. Storočné smreky vystierali vetvy nad zvyšky cesty a trsy horských tráv sa zahrýzali do puklín na jej mrazmi rozdrásanom povrchu.

V tieni rastlinných velikánov, v mieste, kde stúpajúca stužka cesty dosiahla najvyšší bod, stála budova. Bývalý gazdovský dom, premenený na pevnosť. Obďaleč vrývala do machu oceľové nohy strážna veža. Budovu prevyšovala natoľko, že sa z nej dal kontrolovať každý pohyb v blízkosti. Kamenný múr, ktorý obklopoval pevnosť, bol spestrený otvormi strieľní. V jeho rohoch čneli do výšky hlavne troch tankov.

Pred bránou pevnosti sa zhovárali dvaja muži. Vyšší a starší z nich bol samopalom ozbrojený vojak v maskovacej uniforme. S obsahom prejavu svojho spoločníka sa zrejme nestotožňoval, pretože podchvíľou nesúhlasne krútil vyholenou hlavou a občas prerušil prúd slov poznámkou. V opálenej, ostro rezanej tvári profesionála sa neodzrkadľovali žiadne emócie. Roky služby ho naučili, že sebaovládanie je v armáde výhodou. Bol to muž zvyknutý vydávať rozkazy.

Druhý muž, územčistý mladý civil, bol odlišný typ. Strapaté vlasy mu padali až na plecia. Mozole na dlaniach dokazovali, že si na živobytie zarába fyzickou prácou. Červeň v jeho rozpálenej tvári naznačovala, že sa nemieni podriadiť autorite uniformy. Zdalo sa, že v debate vášnivo obhajuje svoju pravdu a nemá v úmysle ustúpiť.

„Nemôžem vás pustiť ďalej! Je to nebezpečné,“ tvrdil práve atleticky stavaný ozbrojenec. „Z tých, čo tam prešli v posledných rokochg, sa nevrátil nikto.“

„Ja tam ale ísť musím! Mám povolenie od veliteľa okruhu,“ šermoval mládenec dokrkvaným kusom papiera. „Pochopte ma poručík! Uniesli mi snúbenicu!  V noci vnikli do dediny, vykradli zopár dvorov, podpálili susedov dom a v zmätku, ktorý nastal, ju odvliekli so sebou. Musím ju zachrániť!“

Pohľad dôstojníka trochu zmäkol: „Páči sa mi vaša obetavosť chlapče, ale dajte si povedať! Vy nemáte ani potuchy o tom, ako to na druhej strane vyzerá. Po civilizácii tam neostala ani stopa. Všetko zničili. Mestá a dediny vyrabovali a teraz sú opustené. Kto mohol, ten ušiel. Nie sú tam úrady, obchody, krčmy, ba ani kostoly. Neexistuje armáda, ani polícia, neplatia zákony. Nie je tam nič, iba divočina. Prales a tlupy kočovných barbarov. Máte vôbec zbrane? Viete kde máte dievča hľadať? Táto cesta sa končí za najbližšou zákrutou...“

V dobrosrdečnej tvári mladého muža sa zjavil výraz odhodlania. Majetnícky potľapkal puzdro so zálesáckym nožom, ktoré mu viselo na opasku: „Nemusíte mať obavy! Mám nôž a batoh potravín. Aj staré mapy. Určite sa nestratím. A čo sa týka cesty, vlastne ju ani nepotrebujem. Môj kôň je na ťažký terén zvyknutý!“ kývol hlavou k hnedákovi, ktorý obďaleč usilovne spásal trávu.

Poručík rezignovane pokrčil plecami: „Nemôžem vás zadržať násilím. Ozbrojený sprievod vám však neposkytnem. Moja rota ledva stačí na hliadkovanie po priľahlom úseku hranice. A ani to nie je účinné. Divosi vedia, kde sú hliadky a jednoducho ich obídu. Nevieme im v tom zabrániť. Ale to vy už viete. Tak vám želám šťastnú cestu!“

Pery mládenca sa stiahli do náznaku úsmevu. Keď sa otočil a vykročil k hnedákovi, dôstojník za ním ešte zavolal: „A dajte si pozor! Hovorí sa, že divosi vraždia nielen cudzincov, ale aj vlastných. Hlavne kvôli jedlu!

* * *

O chvíľu neskôr zoskočil osamelý jazdec zo sedla a pátravo sa poobzeral. Musel pripustiť, že poručík neklamal. Za zákrutou bola cesta prehradená barikádou vyhorených vrakov nákladných áut. Tu kedysi, v časoch keď na západe verili v dobré riešenia, predčasne skončila púť mnohých konvojov humanitárnej pomoci. A to, čo bolo za barikádou, sa už cestou ani nedalo nazvať. Bolo lepšie pokračovať cez les. Odbočil a vošiel pod koruny stromov.

Nebola to prechádzka. Porast bol hustý, takže musel zosadnúť a viesť koňa za uzdu. Pôda, zmäknutá po daždi, sa poddávala, kopytá zvieraťa sa do nej hlboko zabárali. Na podstielke z opadaného ihličia sa roky hromadili vetrom olámané konáre a muž s koňom musel obchádzať hnijúce kmene stromov, vyvrátených víchricami. Keď po dlhej dobe vyšiel na malú čistinku, uľahčene si vydýchol.

Napojil koňa v potoku, tečúcom okrajom čistiny a unavene sa zvalil do trávy. Vytiahol z batohu krajec chleba s hrudkou syra a rozprestrel pred sebou dokrkvanú mapu. Pomaly prežúval, snažiac sa vtlačiť podobu vyblednutého nákresu do pamäte. Potreboval sa lepšie zorientovať. Keď dojedol podišiel k urastenému smreku a bez námahy, s rutinou vidieckeho chlapca, naň vyliezol. Pevne sa usadil na konári pod vetrom rozkývaným vrcholcom a zvesil z krku ďalekohľad.

Na sever pozrel iba letmo. Terén tým smerom stúpal a hroty zasnežených končiarov sa na pozadí belasej oblohy oslepujúco jagali v záplave slnečných lúčov. Panorámu veľhôr však nemal čas obdivovať.

Juhu venoval viac pozornosti. Tým smerom les klesal do údolia k rieke. Za stužkou vody uvidel nezreteľné obrysy ruín bývalého okresného mesta, ponorené v riedkom hmle. Známky života nezazrel.

Potom zamieril ďalekohľad na východ a po chvíli konečne našiel to, čo hľadal.Zhruba kilometer ďaleko sa trblietala striebristá hladina morského oka. Na brehu jazierka stúpal k oblohe pásik dymu z táborového ohňa.  Zliezol dolu a zanechajúc koňa na čistine vykročil. Chcel sa nebadane priblížiť k ohňu a zistiť, kto pri ňom táborí. Bol presvedčený, že postupuje opatrne. Mýlil sa.

Nervózne zaerdžanie hnedáka prišlo príliš neskoro. Kameň z praku zasvišťal vzduchom a trafil presne. Bezvládne sa zrútil. Z krovia vystúpili  otrhané postavy...

* * *

Zdali sa mu horúčkovité sny. Temné vidiny, v ktorých ho prenasledovali prízračné postavy. Unikal s vypätím posledných síl. Keď prízraky zmizli v hmle, ktorá ho odrazu obklopila, nahradili ich iné hrôzy. Tetované tváre barbarov tancovali v rytme neviditeľných tam-tamov a veľavravne cerili opilované rezáky…

Prebral sa až po západe slnka. Najprv začul húkanie sovy a fŕkanie koní, potom jeho nozdry nasali štipľavý pach dymu. Napokon s námahou roztvoril okraje viečok.

Bol neskorý večer. Lesklý tanier mesiaca pripomínal obrovské oko, ktorého striebristý svit zjemnil vládu temnoty.

Ležal vo vlhkej tráve. V hlave mu hučalo a na čele cítil bolestný tlak hrče. Chcel vstať, ale vzápätí zistil, že nemôže pohnúť končatinami. Bol zviazaný.

Napol svaly, aby sa putá uvoľnili. Povraz držal pevne. Po chvíli to vzdal a s námahou sa otočil na bok. Vzápätí vytreštil oči. Výjav, ktorý sa pred ním odohrával, bol nezvyklý a cudzí.

Táborový oheň horel obďaleč. Tancujúce jazyky plameňov šľahali dovysoka a osvetľovali blízke okolie. Šesť maringotiek bolo rozostavených okolo ohňa. V tieni za nimi sa popásalo stádo koní. Na protiľahlej strane táboráku sa lesk plameňov odrážal od vodnej hladiny.

 Priestor medzi lesom a vodou kypel životom. Počerné ženy v pestrofarebných sukniach, ovešané záplavou šperkov, chodili po tábore zdanlivo chaoticky. Znášali drevo na kúrenie a varili polievku v kotlíkoch, zavesených nad menšími ohníkmi pri maringotkách. Na tráve šantili ufúľané deti, ktoré hlučne džavotali neznámou rečou. Pár mužov sedelo okolo táboráku. Poťahovali z fajok a opekali si mäso nastoknuté na prútoch.  Mlčky si podávali demižón a tuhý pach alkoholu dorazil až k väzňovi.

Zajatec cítil, ako mu po chrbte prebehli roje zimomriavok. Na um mu prišlo poručíkovo varovanie a príbehy, ktoré kolovali po dedine. Nepríjemné povedačky. Ľudia vraveli, že barbari sú nielen zlodeji a podpaľači, ale aj ľudožrúti!

Potlačil poverčivý strach. Taký nezmysel! Hlúposť! Barbari boli iba iní. Mali radi voľnosť a nechceli dodržiavať pravidlá, diktované civilizovanými ľuďmi. Neprispôsobili sa cudzím zvykom a zákonom. Jednoducho nechceli. Preto vláda bola nútená vyčleniť im toto územie. Aby mohli žiť podľa vlastných zvykov. Bez dozoru...

Zajatcove úvahy prerušil vekom ohnutý starec, ktorý sa zdvihol od táborového ohňa. Opierajúc sa o hrčovitú palicu dokrivkal k väzňovi. Ten hľadel na prichádzajúceho s neskrývanou zmesou obáv a zvedavosti.

Kmeť bol už iba tieňom niekdajšieho silného muža, z jeho výzoru však vyžarovala dôstojnosť. V očiach mu, napriek veku, pretrval onen zvláštny výraz, pomocou ktorého silní ovládajú slabých. V brázdami vrások poznačenej tvári, vytváral odlesk plameňov hlboké tiene.

„Načo si sem prišiel?“ drsne sa spýtal zajatca v jazyku, ktorému mladík rozumel. V tóne starcovho hlasu bolo cítiť zjavnú nechuť.

Zajatec stavil na úprimnosť: „Hľadám svoju snúbenicu. Je vysoká, štíhla, plavovlasá. Predvčerom v noci ju uniesli. Muži, ktorí nám podpálili dedinu. Nepočuli ste o nej náhodou? Zaplatím za ňu vysoké výkupné!“

Starý muž chvíľu mlčky uvažoval. Keď prehovoril, slová boli ostré ako nabrúsená britva: „Požiar vo vašej dedine musel vzniknúť náhodou. My nemáme vo zvyku podpaľovať domy. Len si občas berieme to, čoho máte vy dosť a my nie. Musíme. Inak by mnohí z nás umreli hladom. Zavreli ste nás do tejto rezervácie, aby ste nás nemuseli nasýtiť. Vraj preto, aby sme si vládli sami! Ale tu sa nedá uživiť. Tu niet ničoho. Iba studené hory a vlhké lesy, takmer bez zveri. Mnohí z nás už dávno predtým opúšťali túto biednu krajinu. Nevyhovovalo vám to. Zle sa to vysvetľovalo bohatým cudzincom zo západu. Niektorí sme ostali. A ani to vám nevyhovuje...“

Starec sa odmlčal. Zdalo sa, že potrebuje ovládnuť svoj hnev. Keď sa opäť ozval, emócie z jeho hlasu vymizli: „Dievča, ktoré si opísal, je tu.“

Zviazaný mladík trhol putami. Hlas sa mu chvel oživenou nádejou: „Môžem ju vidieť? Môžem ju vykúpiť?“

„Uvidíš ju“, znela strohá odpoveď. „Vykúpiť ju nemôžeš, lebo sa má stať ženou môjho najmladšieho syna. Dovolíme ti však o ňu bojovať. Taký je náš zvyk.“

Zajatec nezaváhal: „Budem bojovať! A ihneď! Rozviažte ma!“

Starec uznanlivo kývol: „Tak je to správne. Zrejme ti odvaha nechýba. A my si odvahu ceníme aj u cudzinca. Dostaneš možnosť ju preukázať v boji. Na nože!“

Kmeť sa prekvapujúco svižne zvrtol a vrátil sa k táboráku. Nasledovala hlučná, pre zajatca nezrozumiteľná výmena názorov. Potom pribehol k zajatcovi jeden z chlapcov a prerezal mu putá.

* * *

Stál pri veľkom ohni, uprostred kruhu, ktorý vytvorilo zhruba päťdesiat  kočovníkov. Neskrotní muži s divým pohľadom, ich územčisté ženy, chudí výrastkovia, ba aj najmenšie deti.

Páľava z plameňov sa mu opierala do tváre. Snažil sa sústrediť. V pravej ruke kŕčovito zvieral lovecký nôž, ktorý mu pred chvíľou vtisli do spotenej dlane. Niekoľkokrát zamával stuhnutými končatinami, aby sa v nich obnovil krvný obeh. Zbieral odvahu. Bol rozhodnutý nepredať svoju kožu lacno.

Naproti nehybne stál mladý barbar. Jeho polonahé telo sa lesklo v žiari ohňa. Kožu na hrudi a rukách mu brázdilo tetovanie. Čierne vlasy mal na čele previazané hodvábnou šatkou. V tmavej tvári hrozivo iskril pár prenikavých očí, ktorými akoby hypnotizoval svojho soka. Z dravčej bytosti divocha vyžaroval dojem živelnej sily.

Preletel pohľadom po kruhu zhromaždených, dúfajúc, že medzi nimi je aj tá, kvôli ktorej riskoval život. Márne. Nachádzal  iba cudzie tváre, ktoré horeli nadšením pred očakávaným napínavým divadlom. Tí ľudia chceli vidieť krv! Jeho krv!

Vzrušený hovor vystriedalo ticho. Do stredu priestranstva vstúpil starec: „Počúvajte  všetci! Títo muži budú bojovať. Víťazovi bude patriť plavovlasé dievča. Zbraňou je nôž a bude to súboj na život a na smrť. Ste pripravení?“

Po súhlasných kývnutiach sokov nasledoval stručný pokyn: „Môžete začať!“

Diváci ožili. Hlasnými pokrikmi povzbudzovali súkmeňovca. Šuhaj uprel pohľad do čiernych očí divocha. Ten neváhal. Prikrčil sa ako šelma a dvomi skokmi prekonal vzdialenosť, ktorá ho delila od vyčkávajúceho soka. Tenkú dýku držal v pravej rukej nad hlavou. Jeho pohyby boli také rýchle, že protivník ledva stačil uskočiť z dosahu švihu. Zbraň o vlások netrafila cieľ.

Bodnutie do prázdna rozkolísalo útočníka. Mladík využil zlomok sekundy, v ktorej divoch hľadal stratenú stabilitu. Pohotovo pohybom zamieril zbraňou na prsia protivníka. Barbar stočil telo. Hrot zálesáckeho noža minul jeho odhalenú hruď a vykreslil krvavú brázdu na svalnatom predlaktí ľavačky.

Divoch bolestne stiahol pery. Zdalo sa, že je ranou zaskočený. V nasledujúcom okamihu však opäť naznačil bodnutie a v momente keď súper sledoval úskočný pohyb dýky, ukročil opačným smerom. Nečakaným kopnutím podrazil nohy mladého muža a o sekundu neskôr mu už sedel na hrudi. Tisnúc kolenom ruku s nožom k zemi, priložil hrot dýky pod bradu bezmocného protivníka. Zálesácky nôž vykĺzol z prstov zdolaného muža. Tlupa kočovníkov radostne ryčala.

„Prehral si!“ zasyčal víťaz. Porazený ležal nehybne, na čelo mu vystúpili kropaje studeného potu.

Divoch odtiahol dýku od krku protivníka a vstal. Vzrušenie v jeho očiach pohaslo. Silným hlasom prehlušil jasot davu: „Vstaň! Bojoval si dobre. Darujem ti život!

Mladý muž pomaly vstal a s neskrývanou úľavou vystrel pravačku k sokovi: „Ďakujem. Zvíťazil si v čestnom boji. Dievča je tvoje.“

Barbar hrdo prijal ponúkanú ruku: „Dokážem ti, že aj my sa vyrovnáme Vám, bielym. Ak dievča bude chcieť, môže ísť s tebou.“

Mladík užasnuto hľadel do vážnej tváre. Bol ohúrený. Nedokázal pochopiť divochovu šľachetnosť.

Kruh divákov sa rozostúpil, aby vpustil mladú krásavicu. Bola odetá ako iné ženy v tábore. V plátenej košeli a v pestrej sukni, siahajúcej pod kolená. Neobvyklý odev zvýrazňoval príťažlivé krivky pružnej postavy. Záplava plavých vlasov jej padala na plecia, na zápästiach a opálených členkoch bosých nôh štrngali masívne zlaté krúžky.

Mládenec ju pritisol k sebe: „Počula si to? Oni nás pustia! Môžeme ísť domov!“

Jemne sa vymanila z objatia: „Aj ja som rada, že ťa vidím. Nikdy nezabudnem nato, že si o mňa bojoval. Ale domov s tebou nepôjdem!“

S pocitom, akoby ho udreli po hlave nechápavo vytreštil oči.

Prečo?“ podarilo sa mu vykoktať zmätene.

Sklopila zrak. Potom preniesla zasnený pohľad na švárneho divocha, stojaceho obďaleč: „Nemôžem! Mám ho rada!“

* * *

Keď nudu popoludňajšej siesty prerušil dupot kopýt blížiaci sa od východu, stráž vo veži stisla červené tlačidlo. Siréna zakvílila a pohotovostné družstvo vybehlo pred múry pevnosti. Muži skočili do zákopov a s namierenými zbraňami očakávali príchod jazdcov. Keď sa spoza zákruty vynoril osamelý hnedák nesúci na chrbte muža v košeli a džínsoch, napätie opadlo. Hlavne samopalov klesli a vojaci vyliezli zo zákopu.

Jazdec pricválal k pevnosti a trhnutím uzdy zastavil zviera pred poručíkom.

„Som rád, že ste sa vrátili,“ vítal úprimne poručík prišelca. „Vidím, že ste ju nenašli.“

„Práve naopak. Najprv som ju našiel a potom stratil,“ odvetil smutne mladý muž.

„Rozumiem,“ zachmúril sa dôstojník. „Oni ju zabili.“

Jazdcove pery sa stiahli v náznaku smutného úsmevu. Jeho zádumčivý pohľad kĺzal popri múre pevnosti: „Nie, nezabili! Sú to predsa tiež ľudia...“

Poručík neporozumel. Nechápavo sledoval smer jazdcovho pohľadu až k hrdzavejúcej tabuľke, pripevnenej na kovovej tyči pri múre. Bolo na nej možné rozoznať zvyšky nápisu: „HRANIČNÝ PRECHOD – RÓMSKA AUTONÓMNA OBLASŤ TATRY.“

Autor: Imrich Hollósy
Sdílet

Komentáře

Hledání
Členské příspěvky
Informace o tom jak zaplatit členské příspěvky naleznete na webu Mensy.
Stažení časopisu
Časopis Mensa 1/2017 (únor) si můžete stáhnout ve formátu PDF kliknutím na obrázek.
Titulní strana časopisu Mensa 1/2017
Inzerujte s Mensou
Informace o možnostech inzerce v médiích Mensy ČR naleznete na stránce inzerce v papírovém časopise.
Hledáme
"Historiky"
Mensa má na našem území bohatou historii, avšak jen její malá část je přehledně zmapována. Hledáme pomocníky, kteří by chtěli projít několik starších časopisů, vybrat z nich relevantní informace a upravit je do přehledné podoby.

Programátora
Šikovného programátora, který by byl ochoten věnovat část svého času a doprogramovat nám sekci Kariéra na intranetu Mensy.

Práce v redakci je dobrovolná a nemůžeme Vám za ni slíbit hmotný honorář. Nabízíme Vám však možnost dělat zajímavé věci s lidmi, se kterými je radost pracovat. Se zájmem se, prosím, obracejte na .
Inteligence
Inteligence a její měření
Co je to inteligence, jak se člení a jak ji můžeme změřit, co to znamená IQ?

Popis různých stupnic IQ
Na světě se používají různé stupnice IQ, vysvětlujeme jejich podstatu a vztahy mezi nimi

Historie měření inteligence
Podrobně vysvětlujeme jak se vyvíjely způsoby a metody měření inteligence

Jsme chytřejší než naši předkové?
Rozebíráme Flynnův efekt a změnu průměrné inteligence v populaci během 20. století

Kreativní génius nebo psychotik?
Hranice mezi geniálním a psychotickým jedincem je často velmi úzká, vysvětlujeme, proč tomu tak je a zda spolu tyto vlastnosti souvisí

Chcete znát své IQ?
Přihlaste se na testování IQ pořádané společností Mensa, které na rozdíl od mnoha pochybných testů na internetu probíhá prostřednictvím mezinárodně uznávaného a standardizovaného testu.
Mensa v médiích
Našli jste nějaký článek o Mense? Prosím, pošlete odkaz na adresu .
Napište nám
Rádi píšete a chcete uveřejnit článek v časopise nebo na webu Mensy? Chtěli byste Mense pomoci jinak? Potom určitě napište na .
Testování inteligence
Informace a přihlášku na oficiální testování inteligence naleznete na http://testovani.mensa.cz/. Testování můžete také někomu darovat formou dárkové poukázky.
Tištěný časopis
Časopis Mensa může odebírat kdokoliv (i nečlen) na území ČR za 150 Kč ročně. Se zájmem o předplatné se, prosím, obracejte na sekretářku: .